Tretia časť „fatimského tajomstva” sa týka slov Božej Matky: „Ak nie, (Rusko) rozšíri svoje bludy do sveta, vyvolávajúc vojny a prenasledovanie Cirkvi. Dobrí budú mučení, Sv. Otec bude musieť veľa trpieť, mnohé národy budú zničené… Nakoniec zvíťazí moje Nepoškvrnené Srdce. Sv. Otec mi zasvätí Rusko, ktoré sa obráti, a svetu bude dopriate obdobie mieru (13. júla 1917).

Ukrajina, rozprestierajúca sa východne od našich hraníc, bola do roku 1991 časťou veľkého Sovietskeho Zväzu. Dodnes ju mnohí naši ľudia poznajú iba ako Rusko. Ukrajina sa stala súčasťou ZSSR v roku 1922. Stratila milióny svojich obyvateľov v 30. rokoch 20. storočia, keď v tejto krajine panoval hladomor, ktorým Stalin upevňoval svoju moc a uskutočňoval svoju komunistickú politiku so všetkými jej hrôzostrašnými následkami rýchlejšie, než v ostatných republikách a hladom bojoval proti všetkým nepriateľom v tejto obzvlášť neobľúbenej časti Sovietskeho zväzu, akou Ukrajina vždy bola. Osud obyvateľov v druhej svetovej vojne bol ešte dramatickejší, ako za hladomoru. A tak v tejto krajine sa naplnilo fatimské posolstvo so všetkými tragickými následkami, o ktorých Panna Mária vo Fatime v roku 1917 hovorila. Rusko zaplavilo aj túto krajinu svojimi bludmi.

V auguste 1991 krajina získala svoju samostatnosť, ale z následkov komunistického režimu sa dodnes nevie spamätať.

 Do tejto krajiny na pozvanie niektorých kňazov smerovali naše cesty už 12 rokov, aby sme šírili posolstvo Panny Márie nielen z Fatimy, ale aj tie, ktoré nám nechala následne cez don Gobbiho, aby sa triumf jej Nepoškvrneného Srdca urýchlil.

     Panna Mária vo Fatime 13. júla 1917 prisľúbila víťazstvo svojho Srdca a my žijeme roky veľkého boja o toto víťazstvo. Ona prisľúbila, že aj ruské národy zažijú dni radosti a pokoja, ktoré môže dať len Boh. Tak ako v minulých rokoch aj v roku 2011 sme na pozvanie responzabile MKH Ukrajiny navštívili túto komunizmom stýranú zem. Naša cesta bola naplánovaná  v dvoch diecézach, Odesko - Symferopolskej a Charkovsko - Záporožskej.  Každá z týchto diecéz je svojou rozlohou väčšia ako naše Slovensko.

Naša cesta začala 5.10.2011 v skorých ranných hodinách, keďže sme mali pred sebou zo Zak arpatskej Ukrajiny približne 1500 km na juhovýchodnú Ukrajinu, ktorá sa rozprestiera na pobreží Čierneho mora a v okolí najväčšej rieky Dneper. Na sviatok Ružencovej Panny Márie sme začínali naše večeradlové modlitbové turné v meste Mikolajiv, v ktorom žije 514 tis. obyvateľov. V tomto meste pôsobia dvaja poľskí kňazi. V roku 1990 im bol vrátený kostol Sv. Jozefa, ktorý počas komunizmu slúžil ako kultúrny dom. Viera v srdciach ľudí bola úplne vymazaná, a preto len veľmi ťažko sa budujú prvé komunity kresťanov v týchto južných oblastiach. Tí, ktorí prichádzajú do kostola v svojich srdciach prežívajú bolesť z temnoty, ktorá vládne v srdciach ich najbližších. Panna Mária však v modrej knihe nás často vyzýva do boja s touto temnotou práve modlitbou svätého ruženca. A tak sme sa pustili do boja aj my. Mali sme večeradlo a modlitby sa konali od 18.00 hod. do 24.00 hod. Na tieto modlitby prišlo asi 35 ľudí, čo je vysoké percento, keďže v meste je asi 150 rímskokatolíkov. Ľudia sa vytrvalo modlili o záchranu svojich blížnych. Počuli sme pekné svedectvo jednej ženy, ktorá sa vytrvalo modlila každý deň ruženec za obrátenie svojej svokry. 13.5. 2011 jej svokra vo veku 65. rokov prijala 1. sv. prijímanie a o mesiac zomrela. Modrá kniha bola pre nich veľkým darom a prekvapil nás jediný miništrant, ktorý mal iba 11 rokov a prišiel si túto knihu pýtať. Bolo nám ho ľúto, nuž sme mu ju darovali, ale v srdci som mala pochybnosť, či môže tento chlapec rozumieť týmto slovám. Aké bolo moje prekvapenie, keď v nasledujúci deň prišiel tento chlapec na večeradlo do Farnosti Ružencovej Panny Márie na sídlisku, vzdialenej asi 20 km od farnosti a prosil ďalšiu knihu pre jeho tetu. Hovoril, že celý večer si knihu doma čítali spolu celá rodina a jeho mama /do kostola zatiaľ nechodí/, pri čítaní plakala. Knihu si prosila jeho teta, ktorá bola na návšteve a posolstvá ju veľmi oslovili.

8.10.2011 bola odpustová slávnosť v sídliskovej farnosti Okťabrskaja /žije tam asi 150 tis. obyvateľov/ a táto slávnosť sa začínala večeradlom. Celej slávnosti sa zúčastnil aj biskup Odeskej  diecézy, Mons. Bronislav Bernacki . Po slávnosti bola ešte prednáška o fatimských zjaveniach a večeradlách, po ktorej o. biskup vyslovil svoje úprimné poďakovanie, pretože práve v tento deň túto farnosť navštívila putovná socha z Fatimy.

9.10. 2011 naša cesta pokračovala v ďalšej filiálke, vzdialenej od farského kostola asi 60 km – Kyseľovke. Cesta viedla cez poľa a ďakovala som Bohu, že nepršalo, pretože neviem si predstaviť ako by sme po blatistej ceste autom tam prešli. V tejto farnosti bol kostol vrátený iba nedávno. Doteraz slúžil ako dielňa na opravu strojov pre miestny kolchoz. V areáli kostola sú vystavané kolchozné budovy, preto dnu sa môže veriaci dostať iba cez vrátnicu kolchozu. Kostol si opravujú znútra.  Žije tu asi 1000 obyvateľov, ale iba 20 z nich zatiaľ prichádza do kostola. Na našej obnove boli všetci veriaci z tejto farnosti. Aký bolestný bol pohľad na túto duchovnú biedu – väčšina obyvateľov, aj keď bola nedeľa, pracovala na poliach.

Popoludní sme mali ešte jednu obnovu vo farskom kostole aj pre gréckokatolíkov a po nej sme putovali ďalej do mesta Tauris.

Mesto Tauris má nový kostol, postavený už po revolúcii a zasvätený Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. V meste žije cca 11 tis. obyvateľov, ale vieru zatiaľ našlo cca 30 ľudí. Práve v tomto kostole sme oslávili aj výročie fatimského zjavenia – 13.10. kde sme mali program celé dopoludnie.

V ďalší deň náš program pokračoval v Chersone, kde je kostol zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. V Chersone žije asi 380 tis. obyvateľov, našej obnovy, ktorá trvala celú noc sa zúčastnilo 30 ľudí. Boli sme milo prekvapení, títo ľudia, podobne ako u nás majú 7-členné skupinky a modlia sa za kňazov, majú každý 1. piatok v mesiaci celonočnú adoráciu a modlia sa nepretržitú reťaz modlitieb po l hod., každý člen za obrátenie ich krajiny. Aj keď  je tam málo katolíkov, ale celú svoju nádej vložili do sily modlitby. Svojimi modlitbami si získali späť kostol, ktorý slúžil za komunizmu ako mestské kino a ani po revolúcii im ho nechceli vrátiť. Vďaka nepretržitej reťazi modlitieb si ho získali späť.

V sobotu sme pokračovali v obnove vo filiálnom kostole asi 50 km vzdialenej dediny Pravdino. Tu nemali také šťastie ako v Chersone. Ich kostol stojí doteraz zničený, pretože slúžil ako sklad zrna a ešte stále nie je majetkovo vysporiadaný so štátom. Sväté omše zatiaľ sú v škole a prichádza tam asi 10 ľudí.

            V nedeľu v skorých ranných hodinách sme sa presúvali  do mesta Čurjupinsk, ktoré má asi 40 tis. obyvateľov, ale kostol zatiaľ nemá. Sväté omše sa konajú v rodinnom dome, ktoré si farnosť zakúpila a upravila tak, aby sa mohli konať sväté omše. Domček je malý a slúži aj ako farský úrad a fara pre miestneho kňaza Anatolija. Za účasti asi 20 veriacich sme slávili večeradlo, sv. omšu a mali sme konferenciu o večeradlách. Tento deň bol pre nás ťažký, pretože po skončení programu nasledoval presun do Abrikosivky, vzdialenej asi 60 km od Čurjupinska.  Táto farnosť má 1200 obyvateľov a postavený nový kostol zasvätený Fatimskej Panne Márii. Po večeradle, sv. omši a konferencií opäť presun 80 km opačným smerom do mesta Holá Pristaň. Sv. omša a večeradlo sa konalo v rodinnom dome, ktorý poskytla jedná rodina, aby aj v tomto 20 tis. meste mohla sa aspoň 1x v týždni slúžiť svätá omša. Účasť veriacich bola 100% - 12 ľudí /ako apoštolov/. V  neskorých nočných hodinách sme sa vrátili do Čurjupinska, aby sme po malom odpočinku mohli pokračovať v našom apoštoláte večeradiel.

Rovinou, o akej sa našincovi ani nesníva, viedla naša cesta  230 km smerom na východ k mestu Melitopoľ. 160. tis. mesto nás privítalo silným vetrom, aký je bežný na týchto stepiach. Tu sme absolvovali za tri dni 6 večeradiel, okrem Melitopoľu aj v Snehurivke a Orlove. V týchto farnostiach pôsobí slovenský kňaz o. Peter, ktorý je aj responzabile MKH na Ukrajine pre gréckokatolíkov. Aj v týchto farnostiach sa zatiaľ iba budujú komunity veriacich – často sme mali pocit, že sme ako prví kresťania, ktorí sa schádzali po domoch.

V piatok 21.10. sme sa opäť v ranných hodinách presúvali asi 150 km severne, do mesta Záporožie, kde sme vo filiálnom novom kostole Sv. Faustíny v Bohatírove prežili večeradlo modlitby za účastí 15 ľudí. O 17.00 hod. začínali naše modlitby v Chráme Boha Otca milosrdného – jediný chrám v meste Záporožie, ktoré má viac ako 800 tis. obyvateľov. Tu nás privítalo asi 100 veriacich a aj o. biskup, Mons. Ján Sobila, ktorý sa zúčastnil celého nášho programu so všetkými kňazmi, pôsobiacimi v tomto meste. O. biskup Ján je veľkým ctiteľom Fatimskej Panny Márie a pre tento náš apoštolát nám udelil svoje požehnanie. Pred polnocou sme sa presúvali na druhú stranu rieky Dneper, kde sa nachádza najväčšie sídlisko tohto mesta – Baburka, v ktorého časti žije asi 330 tis. obyvateľov. Na tomto sídlisku pôsobia dvaja kňazi Salletíni, zatiaľ iba v byte na prízemí 8. poschodového paneláku. Urobili tam kaplnku, v ktorej sa slúžievajú sväté omše pre túto časť Záporožia. Prichádza im tam prvá komunita veriacich, ale nie je ich viac ako 50. Po celodennom modlitbovom programe v tejto kaplnke nás čakal posledný presun do mesta Nikopoľ a nedeľné dve obnovy v kaplnke Matky Božej Saletínskej a vo filiálke Anastasovke.

Za 20 dní nášho pobytu sme absolvovali cestu  dlhú 4300 km, urobili sme 23 večeradiel a rozšírili asi 400 modrých kníh.

Vďaka patrí všetkým tým, ktorí nás počas tejto cesty sprevádzali svojimi modlitbami a obetami, ale i všetkým tým, ktorí nám pomohli finančne, aby sa táto cesta mohla uskutočniť.

Nech aj táto cesta prispeje k skorému víťazstvu Nepoškvrneného Srdca Panny Márie.