Chceme poukázať na pevný biblický základ v uvažovní o Márii. Podľa dosť rozšírenej mienky Nový zákon vraj nám hovorí veľmi málo o Márii. Vraj jej obraz bol lepšie vykreslený až v neskoršom rozširovaní Tradície. Ale stačí chvíľu skúmať biblické posolstvo, aby sme sa presvedčili, že nám dáva aj z toho, čo sa týka Panny Márie, oveľa viac, ako sme si mohli predstaviť na prvý pohľad.
Nasledovné texty môžu ukázať niekoľko aspektov biblického zjavenia, ktoré sa samozrejme môže ešte viac analyzovať a ktoré je naozaj nevyčerpateľné.
Chceme tiež predstaviť Pannu Máriu ako príklad pre veriacich.
Ešte stále je rozšírená nesprávna mienka, podľa ktorej Mária mala plno výsad v porovnaní s nami, biednymi hriešnikmi a teda jej život a čnosti sú nám nsmierne vzdialené.
Vo svetle biblického posolstva (ak berieme do úvahy aj Starý zákon) povolanie Márie sa nám javí ako príkladné a napodobiteľné pre každého veriaceho, ktorý ako Mária, ale zrejme v analogickom pláne, je pozývaný zrodiť Krista. Vzťah k Márii vyžaduje uskutočovať v sebe skutky našej nebeskej matky.
Kiež by každý, kto bude čítať tieto riadky napodoboval Máriu v jej viere i láske ku Kristovi.

• Zdravas', milostiplná! (Lk 1,28)
• Zasnúbená s Jozefom (Mt 1,18)
• To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého (Mt 1,20)
• Ponáhľala sa do istého judejského mesta (Lk 1,39)

Zdravas', milostiplná! (Lk 1,28)

Nevieme nič isté o detstve Panny Márie. Nechceme sa opierať o apokryfy, ktorých údaje sú neisté. Naše meditácie chceme postaviť len na základe Písma.
Anjel Gabriel ju označuje ako "naplnenú milosťou" (κεχαριτωμ?νη), ako keby šlo o jej krstné meno (Lk 1, 28). Pre biblický svet má meno hlboký význam, ktorý chce zahrnúť celý život osoby (por. napr. Gn 17, 5). Teda treba prehlbiť význam tohto termínu, aby sme vedeli, čo si Boh sám myslí o živote Márie. Toto minulé pasívne príčastie od "χαριτ?ω" vyzdvihuje skutočnosť, že Boh naplnil svojou milosťou toto dievča. Milosť naznačuje láskavosť a milosrdenstvo, ktoré Boh prejavuje Márii. Ona nemá nič sama od seba, ale prijíma všetko od Boha.
Ale predsa sa mohla uzavrieť pred touto iniciatívou Stvoriteľa, čo sa však v jej prípade nestalo: Najvyšší takto mohol naplno uskutočniť v nej svoje dielo. Naplnil ju svojou dobrotou a nenachádza v nej žiadne odporovanie. Toto všetko sa nám už ukázalo, v istom zmysle "dovŕšilo", pred samotným zvestovaním.
Vďaka svetlu, ktoré nám vychádza z tohto termínu (κεχαριτωμ?νη), môžeme tvrdiť, že Mária vo svojom detstve a dospievaní žila v plnom spoločenstve s božskou láskou, ktorá sa v nej rozvíjala. V takomto spoločenstve nie je žiaden priestor pre hriech, Mária je Nepoškvrnená.
Jej život sa podobal navonok životu ostatných dievčat v Nazarete: taký skromný a chudobný, že si ho ťažko vieme predstaviť. Mária žila v poslušnosti voči svojim rodičom, pracovala, modlila sa, vždy počúvala Božie slovo. V jej zdanlivom bezvýznamnom živote sa odohrával ustavičný dialóg s Pánom, ktorý nerušilo žiadne váhanie.
"Plná milosti" má naozaj dôvod radovať sa: patrí úplne Bohu. Slovenský výraz "Zdravas'" alebo latinský "Ave" (buď pozdravená) sú dosť fádne a nevyjadrujú grécke "raduj sa" (χα?ρε) alebo hebrejské "pokoj s tebou". Mária, stvorenie, v ktorom Stvoriteľ mohol dokonale uskutočniť svoj plán, je pozdravená slovami radosti a pokoja.
Ale bolo by predsa celkom pomýlené myslieť si, že Boh "zanedbal" ostatné svoje stvorenia.. Aj keď sa to zdá ako paradox, musíme potvrdiť, že v srdci Boha každý človek je "obľúbený" v tom zmysle, že pre každého z nás má plán lásky, ktorý sa má naplno uskutočniť, ak mu neprekáža hriech.
"Kεχαριτωμ?νη" sa stáva vzorom pre všetkých, aby sa nechali viesť Bohom v každom okamihu svojho života. Toto slovo neoznačuje iba milosť, ktorou je naplnená Mária, ale aj plnosť, ktorou Boh "napĺňa" svoje milované deti (Ef 1, 6) a chce ich priviesť k plnému spojeniu s ním v Duchu svojho Syna.
Nikdy dostatočne nevyjadríme význam tejto pozemskej fázy nášho života. Sme povolaní, presne ako Mária, aby sme sa nechali preniknúť touto milosťou, ktorá nás chce vložiť do dokonalosti Otca. Každá myšlienka, každé slovo, každá činnosť nadobúdajú božskú veľkosť. Mladí alebo starí, chudobní alebo bohatí, zdraví alebo chorí, rehoľníci alebo laici, všetci si máme uvedomiť, keď uvažujeme o Márii, závratnú veľkosť nášho povolania. Otec chce, tak ako v Márii, urobiť v každom z nás "veľké veci" (Lk 1,49).

Zasnúbená s Jozefom (Mt 1,18)

Koľko hlúpostí sa popísalo o týchto zásnubách! Nezakladajú sa na žiadnych pevných podkladoch z Písma, ale sa opierajú o fantáziu.
Písmo je jasné: ešte pred zvestovaním zasnúbenie Jozefa a Márie bolo zrejmou skutočnosťou (por. Mt 1,18; Lk 1,27). Židovské zásnuby už zahrňovali v sebe plný súhlas k manželstvu, aj keď slávnostná hostina ešte len mala nasledovať.
Treba brať vážne Máriinu námietku anjelovi: "Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?" (Lk 1, 34). Bola by nielen zbytočná, ale aj nezmyselná, keby Mária nemyslela na snúbenecký záväzok dohody s Jozefom.
Táto otázka. "Ako sa to stane?" sa nenachádza v žiadnom texte zvestovania mimoriadnych narodení, ktoré sú početné v Starom aj Novom zákone. Tam je spôsob, akým sa má uskutočniť prisľúbenie Boha, úplne jasný nato, aby bol spomínaný (por. Gn 18, 10; Sdc 13, 3; Lk 1, 13).
Celkom neslýchaná otázka Márie ukazuje, že mala v úmysle, po dohode s Jozefom, prežívať s ním v manželstve spoločenstvo panenskej lásky, ním sa zriekla materstva. Toto je potvrdené odpoveďou anjela, ktorý nepopiera úmysel Márie, ale jej zvestuje narodenie, ktoré nezávisí od človeka. Texty sú jednoduché a jasné o to viac, že každé slovo - zvážené evanjelistom - je nositeľom presnej pravdy a nie je len nejakou legendou.
Ťažkosť pri vysvetľovaní pochádza zo skutočnosti, pociťovanej ešte viac dnes ako kedysi, že je veľmi ťažké prijať manželstvo, kde sa manželia zrieknu telesného spojenia. Je to mysliteľné iba tam, kde sa usilujú žiť skúsenosť lásky, ktorá nachádza všetku svoju radosť v čistom darovaní (por. Mt 19, 12).
Môžeme ponúknuť príklady, kde sa vzájomná láska neustále prehlbuje a stáva sa stále viac čistým darovaním. Napríklad jeden je schopný starať sa o druhého s nekonečnou láskou, keď je chorý, a čerpá všetku svoju radosť v tejto obetavej a hrdinskej láske.
Taktiež rodičia prežívajú takéto plné obetovanie sa voči svojim deťom aj keď deti nijako neodpovedajú na ich starostlivosť. Ich láska, namiesto toho aby uvädla, ešte viac sa zameriava na ne!
Manželstvo prežívané v panenstve je a má zostať výnimkou. Predsa však nejde o neľudskú, smutnú výnimku, ale o vznešené spoločenstvo, ktoré predpokladá v manželoch veľmi zriedkavú duchovnosť a genialitu. Poznáme dvojice, ktoré sa chceli vydať na túto mimoriadnu cestu, napr. Raissa a Jacques Maritain.
Bolo by hlúpe myslieť si, že takáto skúsenosť nie je možná, ako si nemyslíme, že je blázon horolezec, ktorý vystupuje po stene, ktorá je pre nás neprístupná.
Snúbenecký a zárove panenský záväzok Jozefa i Márie ukazuje nám dve absolútne výnimočné osoby. Títo dvaja mladí ľudia museli dozrieť kjedinečnému priateľstvu celkom preniknutému Božím slovom, ktoré počúvali a nad ktorým meditovali každý deň.
Namieta sa, že také manželstvo bolo v tej dobe nepochopiteľné, pretože ani panenstvo ešte nebolo dostatočne pochopené. Ale aj toto je nepresné. Hlboká intuícia o tom, čo je panenstvo, prechádza už celým Starým zákonom. Skutočnosť manželstva, ktoré prevyšuje sexuálne stretnutie, je spomínané v Knihe Tobiáš (8, 4-9), na inom mieste je manželka nazývaná "priateľka" alebo "sestra" (Pies 4, 12). Život kumránskej komunity dokazuje,že v dobe Jozefa a Márie boli mnohí, ktorí z náboženských dôvodov žili v celibáte.
Jozef nie je starec, ako nám ho často predstavuje ikonografia. Je tesárom (por. Mt 13, 55), ktorý vie zarobiť na chlieb pre seba i pre svoju rodinu. Je to človek, ktorý vo svojej jednoduchosti zahrnul v sebe podstatu starozákonnej špirituality. Spravodlivý a poslušný Slovu (por. Mt l, 19-24) tiež prijíma zvestovanie, ktoré potvrdzuje jeho rozhodnutie a pozdvihuje ho do božskej výšky. O snúbeneckom a zárove panenskom záväzku, aspoň dočasnom, máme svedectvo v kapitole 7 v Prvom liste Korinťanom: v meste, kde zúrila zhýralosť, kresťanské dvojice sa (načas) usilovali o tento ideál (verš 5), ktorý zostáva - opakujeme, celkom vynimočny. Teda netreba znižovať božské skutočnosti na našu rovinu, ale sa máme snažiť pozdvihovať seba samých stále viac k tomu, čo je hore. (por. Kol 3, 1-3).

To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého (Mt 1,20)

Panenské počatie sa dotýka aj Jozefa, lebo je ochotný spolu s Máriou vstúpiť do tohto božského plánu, ktorý vôbec netušili. To, čo sme si povedali predtým, vysvetľuje Božie vyvolenie pre túto výnimočnú dvojicu, ktorá sa chcela zasvätiť Pánovi v panenskej láske; nie je čudné, ak sledujeme biblickú logiku, že vyvolenie dopadlo na ňu (por. l Sam 10, l; 16, 13).
Jozef tvorí s Máriou vrchol všetkého v Starom zákone a uvedomuje si tento veľký zjavený princíp: čím viac človek nechá konať Boha, tým viac môže Boh vykonať v ňom a skrze neho (por. napr. 2 Kr 36, 16-17). Jedine človek, ktorý uzná svoju absolútnu závislosť na Stvoriteľovi, môže sa stať nástrojom jeho prozreteľnosti a žiť v blahu a v pokoji (por. napr. Ž 90).
Celý Starý zákon môžeme čítať v tejto perspektíve: človek, ktorý uznáva svoj hriech, vidí svietiť žiaru odpustenia (por. Ž 50); keď Abrahám už nemal nádej, že bude mať syna, dostáva Izáka (por. On 21); keď si Jakub myslí, že všetko stratil, zachraňuje v Egypte celú svoju rodinu (por. On 46, 3); keď bol Izrael odvedený do otroctva, volal k Bohu, ktorý ho oslobodil od jeho utlačovateľov (por. Ex 3, 8).
Starý zákon zdôrazuje vernosť Pánovmu slovu: vernosť dáva pokoj a blahobyt, kým nevernosť je prameňom zlorečenia (por. Lv 26). Človek sa musí dať presvedčiť, musí pochopiť, že jeho vlastná závislosť od Stvoriteľa nie je len na chvíľu, ale je neustála: čím viac sa ukrýva v Bohu, tým viac sa v ňom prejavuje Boh.
V Knihe sudcov sa to zvlášť prejavuje. Keď sa ľud stáva bohatým a mocným, zabúda na Boha a upadá do otroctva. Vo svojej biede volá k Pánovi, ktorý mu posiela sudcu, aby ho vyslobodil (por. napr. Sdc 2, 11-19). Jahve ale prepúšťa mocnú armádu, ktorú zhromaždil Gedeon, a necháva bojovať len 300 ľudí s týmto vysvetlením: "Ľudu, ktorý je s tebou, je príliš mnoho, keď mám dať Madiánčanov do jeho rúk; Izrael by sa mohol potom vychvaľovať proti mne: "Vlastnou rukou som si pomohol."
Človek, ktorý nehľadí na Boha a na jeho prikázania vpísané do srdca, určuje pre seba a pre svojich bratov stav neporiadku a smrti. Človek, ktorý prijíma Boží plán, stáva sa nástrojom pokoja a šťastia pre všetkých. Toto "umenšenie" stvorenia neobsahuje v sebe žiadne pokorenie svojej hodnoty, ale naopak, svoje povýšenie bez konca: človek sa stáva takým, aký je svojím povolaním, schopným čítať a rešpektovať požiadavky, ktoré Stvoriteľ vpísal do jeho srdca a do jeho celého diela. Vojna, hlad, sociálne napätia, všetky choroby a epidémie, sú jedine ovocím pseudocivilizácie, ktorá nehľadí na Boha.
Jozef a Mária, vo svetle ich príslušných zvestovaní, sa nebránili božskému plánu, ktorý ich pozýval k spolupráci, ktorú nečakali, ale nenašiel ich nepripravených. Brali ako svoju povinnosť nechať sa viesť Stvoriteľom, odovzdať sa Otcovi. Toto odovzdanie sa je základom, o ktorý sa opierajú mesiášske roky. Panenská láska dostáva božskú plodnosť z Ducha Svätého.

Ponáhľala sa do istého judejského mesta (Lk 1,39)

Zázrak vtelenia Slova, uskutočnený mocou Najvyššieho, sa hneď prejavuje v tom, že Mária sa ponáhľa, aby šla poslúžiť svojej príbuznej Alžbete, ktorá bola "v šiestom mesiaci" (Lk 1, 36).
Mohli by sme povedať, že Lukáš dáva veľký dôraz na túto udalosť, aby dal do rámca celú osobu a život Márie, ktoré sa rozvíjajú v disponibilite slúžiť blížnemu. "Plná milosti" sa nazýva predovšetkým "služobnicou" (Lk 1, 38, 48); v Zachariášovom dome sa venuje tým najnižším prácam, aby pomohla Alžbete.
V tomto Máriinom pokorení, ktoré by sme mohli nazvať klasickým termínom "κεν?δις-zrieknutie seba", sa nám odkrýva celá jej sláva. Vo svojej osobe anticipuje to, čo Ježiš bude prežívať: keď zostúpi do Jordánu, ako keby bol hriešnik, bude oslávený Otcom vo svojom Duchu (por. Lk 3, 22). Aj ona, ktorá prišla slúžiť Alžbete, je oslávená tým istým Duchom, ktorý hovorí ústami Alžbety (por. Lk 1, 41) ako o "matke môjho Pána" (Lk 1, 43), a o dieťati, ktoré sa zaradovalo v jej lone (por. Lk 1, 44).
Alžbeta žehná Máriu, že uverila (Lk 1, 45) a celý jej život spočíva na Slove. Na tento zvláštny pozdrav Mária odpovedá svojím "Magnificat".
Magnifikat nám umožuje pochopiť, aká bola úcta k Márii na začiatku kresťanstva. Obyčajne si myslíme, že prvotná Cirkev takmer zabúdala na Máriu: to je úplne nesprávne. Magnifikat, ktorý čerpá z dedičstva Starého zákona, nám predstavuje dokonalú, takpovediac neprekonateľnú mariológiu, ktorá sa mohla šíriť v prvotnej Cirkvi najskôr asi len ústnym podaním.
Matka Ježiša keď sa raduje vo "svojom Spasiteľovi", hebrejsky "vo svojom Ježišovi" (por. Lk 1, 47), prejavuje sa ako "také nič", v ktorom Boh mohol slobodne konať. Pretože vôbec neodporovala božskému pôsobeniu, Mária je najdokonalejším stvorením, ktoré obdivujú všetky národy: "Od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia" (Lk 1, 48). Táto časť viditeľne naznačuje dosah a lásku spoločenstva veriacich, ktoré vyvyšuje Máriu v jej "κεν?δις" a je presvedčené, že v budúcnosti ju budú blahoslaviť všetci veriaci. Teda v Písme nachádzame základ chvály, ktorú preukazujeme Márii.
Keď rozjímame o nej, prejavuje sa na jednej strane Božia moc a jeho milosrdenstvo, na druhej strane to, aký má byť vzťah človeka k Bohu: otvorený, oddaný, disponovaný Slovu, jedným slovom "chudobný" ako Mária. Bohatí a pyšní sú porazení (por. verše 51-53), chudobní a utláčaní sú nasýtení (verše 53-54). Mária, služobnica, je Matkou Spasiteľa. Vo svojom živote uskutočňuje dopredu nielen blahoslavenstvá, ale aj celé evanjelium.
Tvrdenie, že scéna navštívenia už chce byť mariológiou, vychádza zo skutočnosti, že takmer každé slovo je vzaté zo Starého zákona, aby sa ukázalo (vtedajším adresátom, ktorí oveľa lepšie poznali Bibliu ako my!), že Mária je syntézou Starého zákona a rodí Nový.
Obdivujme aj jej diskrétnosť: po troch mesiacoch (por. Lk 1, 56), ke príbuznej nadišiel čas porodiť Jána a Alžbeta už nepotrebuje jej služby, vracia sa domov (por. Lk 1, 56).
Obraz, ktorý nám Lukáš podáva o Márii, sa dá dobre napodobovať: ide o to, že slúžba blížnemu nás privedie k osláveniu. Ježiš nám povie, že v tomto spočíva celé naše jestvovanie: uznať ho a slúžiť mu v bratovi, ktorý je hladný, smädný, nahý, chorý, pocestný, zajatec (por. Mt 25,31-46).
Prečo len službou blížnemu sa uskutočuje náš život viery? Pretože Boh je Trojica osôb, ktoré existujú od večnosti jedna pre druhú, a môžu sa nám dávať v takej miere, ako my vstupujeme do toku ich darovania, keď sa dávame bratom. Žiť v Božskej Trojici už teraz a aj za závojom smrti znamená v podstate žiť "pre" druhého, to znamená, dovoliť, aby nás božský život prenikal.
Napodobovať Máriu, chudobnú služobnicu, je hlavnou podmienkou, aby sme sa dali preniknúť božským životom teraz i vo večnosti.