Ruženec má v sebe nasledujúce prvky - neustála,opakovaná modlitba, rozjímanie, pripomenutie udalosti z dejín spásy. Dejiny ruženca sú dejinami týchto troch foriem modlitby, ktorých zložením vzniká ruženec.

Všetky tieto formy sú prítomné v Cirkvi od samého počiatku. Ježiš zotrvával na modlitbe celé noci a svojim učeníkom pripomína, že ich modlitba musí byť vytrvalá a neustála. Nemá to byť iba opakovanie formuliek a mnohé hovorenie ako u pohanov, ale duch má byť spojený s Bohom v detinskej dôvere.
Mária nás tiež učí modlitbe, keď si pripomína veľké Božie skutky a rozjíma o nich. Pripomenutie udalostí z dejín spásy a rozjímanie o nich, to je už začiatok ruženca.

Tieto formy modlitby sa v dejinách rôzne spájali. V mníšskych komunitách to bolo opakovanie niektorej vety z Písma, aby sa úplne vryli do srdca.
Už v prvých storočiach existencie Cirkvi mnísi recitovali žalmy. Bolo to jedným z pravidiel ich života. Keďže modlitba žalmov bola možná len tým, ktorí vedeli čítať, bolo treba nájsť spôsob modlitby pre negramotných bratov. Na tento účel sa použila modlitba Pána – Otče náš – bratia recitovali 150 krát túto modlitbu, čo korešpondovalo s počtom žalmov. Niekedy sa tiež modlili Zdravas' Mária, ale bez druhej časti, ktorá bola pripojená neskôr. To už bol predchodca ruženca. Pri odpočítavaní modlitby sa používali malé kamienky. Neskôr boli nahradené guľôčkami.
Niekedy medzi modlitby Otčenáš a Zdravas vkladali meditácie o živote a utrpení Pána Ježiša.

Na prelome 12. a 13.storočia žil kňaz Dominic Guzman (1170-1221)n zakladateľ rehole dominikánov. Legenda hovorí, že Panna Mária sa mu zjavila vo sne. Dala mu reťaz s guľôčkami, na ktorej sa mala recitovať modlitba ruženca a povedala mu, že modlitba a meditácia nad životom jej syna porazí bludy a utrpenie. Aj keď táto legenda je veľmi milým príbehom, vznik ruženca je o čosi zložitejší a ruženec sa nemodlil tak, ako sa ho modlime teraz.

Zachovalo sa rozjímanie "pätnásť radostí Panny Márie", ktoré zostavil cisterciátsky mních Štefan zo Salley okolo r.1236. Každé rozjímanie končí jedným Ave Maria.
Okolo r. 1300 cisterciátska mníška v Trevíre složila rozjímanie, kde už je spojené Ave Maria a meditácia o Kristovi. Sto Ave Maria a sto tajomstiev zo života Krista.

Začiatkom 15 st. Dominik z Pruska(+1439) a Adolf z Essenu(+1460) kartuziáni z Trevíru, predkladajú veriacim Mariánsky žaltár, kde sa nachádzalo 50 Zdravas Márií prepojených na úryvky z evanjelia. Nápad tohto kartuziána sa uchytil. V rôznych regiónoch vznikali adaptácie takéhoto Mariánskeho žaltára a počet urývkov z evanjelia dosahoval až 300.
Dominikán Alain de la Roche (lat. Alanus Rupe, 1428-1475) vydal jednotné vydanie tohto Mariánskeho žaltára, ktorý sa počas jeho života začal nazývať “Ruženec Preblahoslavenej Panny Márie”. Zjednotiť túto formu modlitby sa mu podarilo vďaka jeho kázaniu a ružencovým bratstvám, ktoré zakladal.
Ruženec zjednodušil v roku 1521 dominikán Alberto de Castello, ktorý vybral 15 úryvkov z evanjelia na meditáciu.

Konečná tradičná forma ruženca vznikla počas pontifikátu pápeža Pia V. (1566-1572), ktorý ho štandardizoval a uviedol pre celú Cirkev.

Neskôr boli vykonané už len dve úpravy v tejto modlitbe – v roku 1917 na základe mariánskych zjavení vo Fatime bola na záver desiatku pridaná modlitba “Ó Ježišu, odpusť nám naše hriechy…” a za pontifikátu Jána Pavla II. boli pridané desiatky ruženca svetla (ap. list Rosarium Virginis Mariae, r.2002).

Keď poznáme dejiny ruženca, môže nám to pomôcť dobre sa ho modliť. Máme rôzne ružence, niekedy sa nám dostane do rôk lístok so zaručene "najúčinnejším ružencom", ktorý si Panna Mária "najviac želá". Môžeme povedať, že najviac sa osvedčil ten obyčajný ruženec a ten nám učiteľský úrad aj Panna Mária pri svojich zjaveniach najviac doporučuje, to je ten "najúčinnejší ruženec".
Dostala sa mi do rúk brožúrka, kde po každom zdravase sa hovorí iné tajomstvo. Aj to už kedysi bolo, neujalo sa a netreba to znovu zavádzať.

Nech n ám Panna Mária pomáha modliť sa ruženec tak, ako si to ona sama želá.